Ráno na vlakovej stanici v Trnave: pokladnice dole boli obezatvorené, tak som si musel ísť kúpiť lístok na prvé poschodie, čoznamenal výstup hore a dole schodmi. Keď som sa vrátil na to istémiesto kde som pred chvíľou začal (ale už s lístkom) tak som muselabsolvovať ďalšie schody z podchodu na nástupište. Na nástupišti somvšak ešte nemal vyhraté. Keď prišiel vlak, dalo mi celkom námahuvyštverať sa po 3 schodíkoch do vozňa.
Príchod na Hlavnú stanicu: znova absolvujem 3 schodíky vozňa,tentoraz ako zostup. Neviem či výstup alebo zostup boli náročnejšie.Nasleduje zostup do podchodu a spätný výstup do tej istej nadmorskejvýšky do hlavnej haly Hlavnej stanici.
Vlakovéstanice vôbec nie sú bezbariérové. Na vlastnej koži som skúsil pocitčiastočne imobilnej osoby, to ešte nehovorím o tom, ak by som bol navozíčku. V Rakúsku majú na zástavkach metra výťahy, ktoré pohámajúprekonávať bariéry takýmto osobám.
Pritom by na začiatok stačilo tak málo, a to aby na schodochboli pásy ako sú v panelákoch pre kočíky. V mojej situácií by mi tonepomohlo, ale aspoň by sa mali vozíčkari ako dostať dole a hore, tiežmamičky s kočíkmi(do niektorých vozňov je možné narvať už aj celýkočík, len tie nešťastné schodíky na vozňoch) a hlavne by už cestujúcinemuseli kufre vláčiť v rukách. Občas mám pocit, že železnice sú stálev 80. rokoch a taký vynález ako kufor na kolečkách im nič nehovorí.
